Henry.Damp

Plný očakávania klikal Kyo do telefónu. Menu, správy, prijaté spravý a uvidel ju. Bola od nej, od Emi, Kyovej bývalej. Bolo to rýchle, krásne, nepredpokladané, ako rana z neba ako sneh v auguste. A tak sa to aj roztopilo. Prečítať spravú mu netrvalo dlho bolo v nej len ,,Prepáč". Neublížilo mu to , aspoň nie hneď. Pociťoval nervozitu, nenávisť potupu. ,,Nenávidím ťa Ema. pomyslel si v duchu. Ako ťa len nenávidím zato ako si ma klamala." vytiahol cigaretu, pár krát si potiahol a zahasil ju. Otvoril dvere na bráne a vošiel domov. Keď vošiel do obývačky videl na gauči sedieť matku ktorá bola zaneprázdnená na jej vek plnohodnotným štrikovaním. ,,Ahoj zajačik. Pozdravila ho. Prečo si nejdeš ku mne na chvíľu sadnúť? Veď si mi ani nepovedal ako bolo v škole." ,,Jasné hneď prídem." Odpovedal Kyo a odišiel do kuchyne kde si nalial za pohár studeného mlieka a vrátil sa naspäť. Kyo bol študentom ekonomickej univerzity v Bratislave podľa priania jeho podnikateľských rodičov ktorý chceli aby po nich prevzal ich rodinné firmy, ale Kyo si takú budúcnosť nevedel ani predstaviť. Vedel však jedno, že keď firmy budú jeho rýchlo sa ich zbavý. Chcel lietať, spoznávať, tešiť sa žiť a milovať. Nechcel byť uviazaný na jednom mieste. Svoju školu nenávidel. Profesovy ho vytáčali na každej jednej prednáške až do nepríčetnosti. Spolužiaci sa dali prirovnať k jednoduchému zariadeniu v tvare kovovej kocky ktora má len jednu možnú funkciu zamerania a tou je škola. ,,Už som tu mamy, ako som sľubil. A čo také chceš vedieť veď je to vždy o tom istom. Nuda, Knihy, Nuda, Knihy a keď to už fakt nezvládam idem sa prejsť, občas aj v spoločnosti." odmerane ,ale s mylím pohľadom naplnil prianie svojej matky o informáciach z jeho pekelnej inštitúcie. ,,Mrzí ma ,že sa ti tam nepáči ale vieš ,že to budeš potrebovať." ,,Áno viem mamy jasné ,že viem ale už musím ísť do izby mám ešte nejakú prácu." Zobral jej čas na nejakú odpoveď ,alebo možnosť ho zdržať a odišiel do svojej izby. ,,Ach ako nemám rád tieto formálne stretnutia. Prečo niekedy proste len tak nemôžeme hovoriť o hocičom? Trebárs aj o koši s prádlom bolo by mi to jedno len nie tieto formality." pomyslel si Kyo s nechuťou a vyvalil sa do postele. Ležal odpočival, zapálil si cigaretu a relaxoval. Nemyslel, nepozeral proste ležal a vychutnával si ticho. Presne tak ako to mal rád a robil to vždy keď mu to jeho pomýlena hlava dovolila. Klop, Klop...Kamienky pomaly ,ale s určitosťou narážali do balkónových dverí a ich zvuk Kya prebral s polospánku. Otvoril oči a pár sekúnd nato aj dvere. ,,Kyó! Kyó! Rýchlo poď von! Makaj!" dole stál Nikita bledý ako stena, vyplašený ako keby videl smrť. Kyo len narýchlo na seba niečo hodil, čo mu prišlo prvé pod ruku a utekam dole schodmi za Nikitom